Dôvody nadnárodných referend v Európskej únii

Za polstoročie majú voliči v európskej krajine 27. septembra príležitosť rozhodnúť o európskej otázke vo volebnej schránke. Takéto referendá sú však stále vo veľkej miere národnými záležitosťami a nenahrádzajú nedostatok populárnych hlasov na úrovni celej EÚ, napísal Bruno Kaufmann, autor nedávno uverejneného európskeho pasu demokracie.   

Snímka pred hlasovaním vo Švajčiarsku 27. septembra o pracovnej dohode s Európskou úniou je taká búrlivá ako zvyčajne. Na plagátoch kampane je zobrazený nákres pracovného muža s pásom obsahujúcim hviezdy EÚ, ktorý rozdrví svoju veľkú spodnú časť červenobielej mapy Švajčiarska. Vďaka tomu chcú politické sily, ktoré stoja za iniciatívou občanov za „mierne prisťahovalectvo“, zdôrazniť tlak vyplývajúci z dohôd o voľnom pohybe, na ktorých sa Švajčiarsko a Európska únia dohodli pred viac ako 20 rokmi.

Odvtedy boli rôzne aspekty tohto režimu voľného pohybu predmetom politických diskusií, a to tak v parlamentoch, ako aj medzi ľuďmi. Zatiaľ čo počiatočnú dohodu schválilo až 67,5 % švajčiarskych voličov, viaceré predĺženia – najmä pre nové členské štáty v strednej Európe – získali pozitívnu väčšinu vo výške 53 – 59 % v ďalších štyroch populárnych hlasovaniach počas „00. rokov 20. storočia“. Iniciatíva občanov na obmedzenie týchto slobôd („iniciatíva masového prisťahovalectva“) však v roku 2014 zaznamenala víťazstvo wafer-thin, čo vyvolalo sériu dolaďovania chúlostivých preklúzií medzi Európskou úniou a Švajčiarskom, nečlenským štátom, vrátane nadchádzajúceho hlasovania 27. septembra.

„Švajčiarsko je veľmi európske – a Európa sa stala oveľa švajčiarskou“

„Žiadna iná krajina v Európe neponúka toľko nástrojov a postupov priameho zapojenia občanov do rozhodovacieho procesu ako Švajčiarsko,“ hovorí Zoltan Pallinger, profesor politických vied na Andrassyho univerzite v Budapešti. Spolu s kolegami z celej Európy prispel ku komplexnej správe, ktorú zadal Európsky parlament a v ktorej sa hodnotí využívanie a budúcnosť priamej demokracie v Európe a na jej území: „Pokiaľ však ide o európske otázky, Švajčiarsko je veľmi európske – a Európa sa stala oveľa švajčiarskou“, hovorí Pallinger, v ktorom sa odvoláva na skutočnosť, že takmer 30 krajín od roku 1972 získalo celoštátne ľudové hlasovanie o otázkach európskej integrácie.  

Predchodcom dnešnej Európskej únie (ktorá získala svoj názov v roku 1992) bolo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (založené v roku 1952), ktoré sa (v roku 1957) vyvinulo do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Zakladatelia tohto procesu na prekonanie konfliktov medzi národmi, ktoré viedli k mnohým vojnám v prvej polovici 20. storočia, sa nepáčili myšlienkou priamo zapojiť občanov do rozhodovacieho procesu. Ich projekt bol zameraný proti nacionalistickému násiliu v minulosti, čo malo z dobrých dôvodov veľkú legitimitu medzi povojnovými Európanmi. Na začiatku 60. rokov 20. storočia však francúzsky prezident Charles de Gaulle začal pochopiť, že akákoľvek ďalšia integrácia na európskej úrovni by si vyžadovala priame schválenie občanmi:

„Európa sa narodila v deň, keď sa jednotlivé národy zásadne rozhodnú pripojiť. Bude si to vyžadovať referendum“, vyhlásil de Gaulle.

Ústavné požiadavky – alebo jednoducho vhodné

V dôsledku toho sa 23. apríla 1972 konalo prvé celoštátne referendum o Európe vo Francúzsku. V tom istom roku by sa k európskej otázke mohli priamo vyjadriť aj Írsko, nórčina, dánčina a švajčiarčina. Po tomto otvorení Európy modernej priamej demokracii získalo viac ľudí príležitosť stať sa rozhodujúcimi činiteľmi: „Pozorovali sme rôzne druhy a logiku európskych referend,“ hovorí výskumný pracovník Univerzity v Zürichu Fernando Mendez, jeden zo spoluautorov štúdie referenda Európskej komisie: „Z ústavného hľadiska sa vyžadujú mnohé hlasovania, ako napríklad v Írsku, zatiaľ čo iné sú jednoducho vhodné napríklad vtedy, keď sa krajina chce stať členom Únie“. Iné volebné procesy iniciované menšinou prostredníctvom iniciatívy občanov alebo vládou pod tlakom – ako v prípade rozhodnutia britského premiéra Davida Camerona usporiadať poradnú zásadu brexitu – „sú oveľa ťažšie“, hovorí Fernandez, keďže „dôsledky môžu byť otvorené rôznym politickým výkladom“.

Z historického hľadiska väčšina celoštátnych referend o Európe (približne dve tretiny) schválila navrhované integračné kroky. „Našli sme aspoň tri veľké výhody zodpovednosti občanov za Európu,“ hovorí Alois Stutzer, profesor politickej ekonomiky na bazilejskej univerzite: „Európsky projekt zvyšuje legitimitu, cesta integrácie je v súlade s preferenciami ľudí a zainteresovaní občania sa o tejto problematike stávajú oboznámení,“ tvrdí Stutzer, ktorého výskum ukázal, že o niektorých európskych otázkach bol priemerný švajčiarsky občan lepšie informovaný ako priemerný člen nemeckého Spolkového snemu. Rovnako ako mnohí iní vedci v oblasti európskych záležitostí by Stutzer uvítal vytvorenie celoeurópskeho referenda:

„Takýto nadnárodný proces hlasovania verejnosti by jasne posilnil Európsku úniu a umožnil by jej lepšie čeliť veľkým globálnym výzvam.“

Ako poznamenal írsky spravodajca pre EÚ Dan O’Brien, „vstreknite dávku ľudskej drámy do technokratického mechanizmu integrácie do EÚ“.

Budúcnosť Európy – a moderná priama demokracia

Celonárodné referendum o európskej otázke, ktoré sa uskutoční 27. septembra, prichádza na ďalšiu križovatku európskej histórie: Tento rok 27-členné bloky štátov dúfajú, že uzavrú často bolestivý proces s cieľom dosiahnuť brexit a začať „Konferenciu o budúcnosti Európy“, ktorá je prvým zhromaždením ústavného preskúmania od Konventu o budúcnosti Európy v rokoch 2002 – 2003.

„Chceme podporiť aktívnu účasť občanov na tomto procese“,

Chorvátska štátna tajomníčka pre európske záležitosti Andreja Metelko-Zgombićová začiatkom tohto leta. Napriek normatívnemu aj empirickému zdôvodneniu využívania procesu referenda v európskej politike sú mnohí poprední politici – najmä spomedzi dlhodobo dominantných politických táborov, sociálnych demokratov a konzervatívnych osôb – stále veľmi skreslení, pokiaľ ide o zdieľanie moci o Európe so svojimi voličmi.

Pred dvoma desaťročiami sa v Konvente o budúcnosti Európy, ktorý bol sám výsledkom ľudového hlasovania, írskeho „nie“ o Zmluve z Nice, diskutovalo o celom súbore nástrojov iniciatívy a referenda, ktoré sa majú zaviesť na úrovni EÚ. Na záver väčšina členov konventu hlasovala za tieto reformy, zatiaľ čo predseda konventu – bývalý francúzsky prezident Giscard D’Estaing ako strážca vlád členských štátov – tento krok uviedol. Namiesto toho ponúkol vytvorenie procesu celoeurópskej iniciatívy občanov, ktorý ponúkol miliónu občanov z najmenej siedmich rôznych členských štátov možnosť predložiť Európskej komisii legislatívne návrhy – „prvý krok pre deti smerom k nadnárodnej priamej demokracii“, ako ho opisuje profesorka politických vied na univerzite v Turku vo Fínsku Maja Setäla. Od svojho založenia v roku 2012 bolo spustených približne sto európskych občianskych iniciatív. Najnovšia iniciatíva s názvom Právo na liečbu sa zaoberá súčasnou krízou spôsobenou ochorením COVID-19, zatiaľ čo v jednom z prvých takýchto návrhov sa od Európskej komisie žiada, aby ukončila voľný pohyb so Švajčiarskom – o čom teraz môže rozhodnúť Švajčiarsko na konci septembra.